mikrotržnice

Kde? V retail parku v Štěrboholách…
Ako rýchlo? Čo najrýchlejšie, v lete sa má otvárať…
Za koľko? Je to pilotný projekt, ktovie, nemôže to byť príliš drahé…

Priestor retailovej „krabice“ sa ťažko mení na vznešenú tržnicu. Našťastie sme mali v tíme nezničiteľnú klientku Zdenku, zručného truhlářa Tondu rýchlejšieho než IKEA, a pána Janouška ako výrobcu, designéra svetiel aj elektrikára v jednom. Začalo sa odstránením nánosov – výmenou dlažby imitujúcej drevo za terakotový grid a premaľovaním stien, stropu aj vzduchotechniky na bielo. Odhalili sa tak prekvapivé kvality priestoru – dostatok svetla z dvoch strán a pôsobivej (aj keď kvôli obmedzeniam nevyužiteľnej) svetlej výšky takmer 7 metrov. S pánom Janouškom sme sa zbavili starých káblov a líšt, a v tomto „vzduchoprázdne“ sa usadila „svetelná obloha“ z opálových sklenených gulí visiacich z pavučiny červených lán. Následne prišiel na rad truhlář Tonda, ktorý podľa nášho návrhu modulového, tektonického „regálového urbanizmu“ vyrobil nábytok zo smrekových hranolov, borovicovej překližky a farbenej MDFky. A my? My sme dvíhali telefóny, navrhovali za pochodu a snažili sa pohybovať na hranici rozumného kompromisu a rozpadu návrhu.

Bola to jazda, a samých nás prekvapil výsledok. Nebola to realizácia „podľa návrhu“ – skôr zhmotnenie procesu, v ktorom sme sami zohrali len čiastkovú úlohu. Otvorenie začiatkom leta sa nestihlo – až s klesajúcim slnkom babieho leta sme tak navštívili novootvorenú Mikrotržnicu. Tu bolo niečo nakrivo, tam niečo nesedelo, sem tam sme niečo nedomysleli… Na konci dňa vznikol na okraji generického retailového parku útulný, špecifický priestor s hrubým, remeselným detailom, ktorého úlohou je sekundovať jedlu – a skutočne, tovar, priestor aj nábytok splývajú do jedného „mám na niečo chuť“.